Rozvedení sú pre cirkev a spoločnosť aj v 21. storočí odpad

Rozvedení sú pre cirkev a spoločnosť aj v 21. storočí odpad

Je zvláštne, že v roku 2021 sa ešte v katolíckej cirkvi na Slovensku pozerá na rozvedenú ženu a muža ako na odpad spoločnosti. Najmä na slovenskom vidieku je stále zaužívaný trend odsunu rozvedených ľudí na vedľajšiu koľaj. Sú to predsa tí, ktorí „zlyhali“. Sledujeme to vo vlastných rodinách, kde ženy a muži, ktorí sa rozviedli, nie sú žiadúci pri svätej omši a eucharistii. Ak sa o nich verejne vie, že sú rozvedení a ide o kolektív malej obce, informácia je jasná aj kňazovi.

kostol a interier pri vstupe

Podľa toho sa aj mení správanie medzi ľuďmi. V čase, keď katolícka cirkev bojuje s klesajúcim záujmom, počtom veriacich a slabou návštevnosťou svätostánkov je naozaj prekvapujúce, že jej postoj voči rozvedeným je takýto. Podporený miestnym obyvateľstvom, miestami až nenávisťou pre „povážlivosť“ ešte chodiť vôbec do kostola.

Realita je oveľa smutnejšia

Na Kysuciach sú hneď dva prípady žien, ktoré bývajú v rovnakej obci. Ich manželia ich pripravili z rôznych dôvodov o všetko a nechali ich napospas osudu s deťmi na krku. Ženy, ktoré prišli o všetky vlastné peniaze. Jedna z nich prišla o rodičovský dom pre zadlženosť manžela. Druhá pre alkoholizmus. Obe boli obete rôznej formy domáceho násilia a ponižovania. Podľa cirkvi je žena povinná toto strpieť a zotrvať vo zväzku, ktorý spojil Boh. Nehľadí sa na to, že žena pomaly zomiera – osobnosť v nej, jej sila, úcta voči samej sebe.

Obe ženy nespája veková generácia. Jedna z nich je staršia, druhá ešte mladá. Obe sú pre odvahu, ktorú prejavili, keď sa rozviedli, odsúdené na poslednú lavicu v kostole. Ich záujem o návštevu kostola neochladol. Mali by byť nosené na rukách, namiesto toho každý z obce očakáva, že ich miesto bude v poslednej lavici a ani im nenapadne podísť viac dopredu. Výnimkou je len svadba v blízkej rodine.

V iných obciach na Slovensku je pre takýchto veriacich miesto pred bránou kostola. V roku 2021 sa takto správa spoločnosť k ľuďom, ktorí napriek svojmu nešťastiu našli silu, zbavili sa bremena, no spôsobili ťažký hriech, akým je rozvod. Hriech, ktorý im síce zachránil život, ale podľa logiky s akou operuje cirkev a slovenská spoločnosť, veľká chyba. Nebýva to zvykom v mestách, hoci záleží od kňaza a jeho fanúšikov medzi veriacimi. Aj mesto, kde je prístup k rozvedeným lepší sa môže zmeniť príchodom iného kňaza a jeho názorov a nebolo by to pritom prvý krát.

Problém, o ktorom sa nehovorí

O tomto probléme veľa nenájdeme. Je zvláštne, že sa problematike rozvedených, stále však veriacich, nevenuje žiadna spoločenská téma a otázka. Snaha zmeniť tento pohľad na rozvedených ako odpad spoločnosti nie je nijako výrazná. Zväčša si všímame, že u týchto ľudí môže viera ochladnúť, alebo sa z nej stane súkromný názor a viera vo vlastnej hlave. V záujme neprovokovať susedy a ich ohovárania, alebo v záujme neponižovať sa tým, že pristúpia na očakávania ostatných – miesto za bránami kostola, alebo aspoň v poslednej lavici.

V minulosti boli také lavice aj pre obecné pobehlice, napravených aj nenapravených zločincov, tých veľmi chudobných, aj ľudí akokoľvek problematických. Pri súčasnom pomere rozvedených manželstiev voči šťastným by však takéto nastavenie spoločnosti už mohlo brať iné, ako stredoveké názory. Častokrát sú však táto ľudia šťastnejší, ako tí, ktorí doma trpia „pravého kresťana“ a jeho päste, či iné situácie, ktoré majú ďaleko od pokojného nažívania. Keďže však podľa cirkvi vo veriacich rodinách rozvod neprichádza do úvahy, môžeme len hádať, koľko zväzkov je z náboženskej povinnosti udržiavaných v alkoholickom pekle, či iných jeho alternatívach.